Bratislava 2020–2021

Výstavu otvára video Mateja Kaminského a Martina Piačka s nejednoznačným názvom ◯.
Dve anonymné figúry oblečené v čiernom úbore bojujú o bielu zástavu. Biela vlajka je symbolom mieru, toto krátke video však skôr pripomína zápas o rezignáciu. Postavy, zahĺbené po pás v zemi, pripomínajú temné Goyove grafiky a v zápale boja jeho aktéri, zdá sa, strácajú pôdu pod nohami. Intímny súboj dvoch neznámych o vlajku sa v symbolickej rovine stáva tak trochu aj paralelou ľudstva a veľmocí, ktorým zdanlivo popri súboji uniká širší kontext – zánik civilizácie ako ju poznáme, ktorý už nie je vôbec ďaleko.

Michal Kindernay sa témam klimatickej zmeny venuje hneď v niekoľkých dielach. Je tiež iniciátorom projektu Frontiers of Solitude (Na pomezí samoty), v rámci ktorého viacerí výtvarníci a multimediálni umelci formou umeleckého výskumu analyzujú postupné zmeny krajiny, jej industrializáciu a degradáciu okrem iného aj v Severočeskom uhoľnom revíre (Most). Jeho video Heavy Heaven (Ztěžklé nebe) je kompozíciou prekrývajúcich sa záberov statickej kamery, snímajúcej oblohu v blízkosti letiska. Stále viac a viac zapĺňajúce sa nebo vytvára chaotickú sieť trajektórií dopravných lietadiel a zároveň ich zviditeľnených emisií. No namiesto revu motorov nás videom sprevádza čoraz intenzívnejšie a znepokojujúcejšie vytie vlkov. V ďalšom Kindernayovom videu Cargo sledujeme prístavné skladisko prepravných kontajnerov – pozorujeme ich cez monotónny pohyb kamery umiestnenej na vysokozdvižnom vozíku. Vizuálne spektakulárna paleta farieb a značiek prepravných spoločností v nemeckom prístave je v kontraste s odcudzenosťou a prázdnotou týchto ulíc-labyrintov, ktoré sú nechtiac vystavaným monumentom svetovému obchodu. Kde pohyb tovaru je nutnosťou, pretože znamená aj zisk, a materiály, výrobky a plodiny cestujú obrovské a často aj zbytočné vzdialenosti – od miesta výroby, k miestu balenia, k miestu spotreby – za stále rastúcich emisií.

Video Krajina Jaguára (Oto Hudec) je vizuálnym komentárom industriálnej krajiny – výrobných hál, skladov a cestných komunikácií priemyselného parku, ktorý vznikol vďaka výstavbe fabriky Jaguar Land Rover. Je to už štvrtá automobilka, ktorá si postavila závod na Slovensku, a ako lokalitu si vybrala kvalitnú poľnohospodársku pôdu pri Nitre. Nekonečné biele haly vyrábajúce luxusné modely SUV pôsobia z neďalekého hrebeňa zoborskej lesostepi ako mesačná krajina. Na maliarskom plátne, ktoré zakrýva výhľad na fabriku, priemyselný park postupne mizne pod zelenými nánosmi farby a spolu s ním aj okolité repkové polia a napokon všetky stopy civilizácie.

Renáta Pinterová sa vo svojom objekte-inštalácii dostala časovo ešte ďalej – kamsi za hranicu rozpadu urbánneho sveta, z ktorého ostali len ruiny. A tie si na výstave vieme takmer fyzicky ohmatať – zvyšky betónu, polystyrénu a civilizačného odpadu, ktoré vytvorili čosi ako novú zemskú vrstvu. Na týchto pozostatkoch antropocénu nachádzame osamotenú bežeckú topánku, synteticky dokonalú, no bez majiteľa. Cez jej vzdušnú textíliu sa však pretláča von trávnatý porast, a to predsa len poskytuje akúsi nádej. Či planéta prekoná dystopické obdobie, alebo sa mu spolu s ňou vyhneme, fauna a flóra si zrejme svoje miesto pod slnkom nájde. Môže to však trvať aj tisícročia a ako ľudstvo už nemusíme byť pri tom.

Pri formovaní vízie budúcnosti, či už optimistickej, alebo pesimistickej, nám v technokratickom, odbornom alebo vizionárskom newspeaku často uniká osobná skúsenosť jednotlivca. Čo znamenajú 50-stupňové denné teploty pre náš každodenný život? Ako klimatická kríza prehĺbi nerovnosti, už dnes existujúce globálne, ale aj lokálne na slovenskom území?

Tento nenahraditeľný osobný pohľad ponúkajú dve diela: listy Emílie Rigovej a Andrása Cséfalvaya. Slovenská výtvarníčka rómskeho pôvodu Emília Rigová nám umožňuje nahliadnuť do budúcnosti cez slová svojej fiktívnej dcéry, píšucej matke list z ťaživej budúcnosti do našej prítomnosti, ešte ako tak naplnenej nádejou. Z listu sa dozvedáme, že vízia spravodlivej spoločnosti, v ktorej Rómovia dosiahnu rovnosť a uznanie, o akej sníva Emília-matka, sa nenaplnila. Klimatická kríza prehĺbila nerovnosti a napätie v spoločnosti a namiesto obrodzovacieho boja a sebavedomia rómske etnikum, a nielen ono, bojuje o holé prežitie v čase neistoty a nedostatku.

Zatiaľ čo list Emílie Rigovej, písaný z budúcnosti, je umiestnený na konci časovej osi, list Andrása Cséfalvaya svojmu budúcemu ja nájdete na jej začiatku. Vo svojej úvahe o transformácii čias a energií stojí András kdesi nad dejinami a na putovanie človeka-seba jeho ľudským vekom sa díva makroskopickým pohľadom. Z pohľadu vývoja planéty, minerálov či živočíchov sú klimatická kríza alebo iné ľuďmi spustené mechanizmy schopné zničiť planétu ako ju poznáme len jedným z energetických preskupení, transformácií. Zánik, ktorý sme ľudskou činnosťou už pravdepodobne spustili, i keď s radikálnymi dopadmi na vlastné životy, bude trvať dlho a prebiehať pomaly. Aj keď ľudská myseľ potrebuje časové hranice, keď sa končí jedna éra a začína druhá, z iných makro- či mikroskopických úrovní vidíme len hmlisté odtiene zmien, v ktorých sa ako jednotlivci pohybujeme a ktoré sa snažíme prežiť a uchopiť.

Video Earthrise (Oto Hudec) symbolicky nadväzuje na historický záber na planétu Zem, nafotený americkými kozmonautmi z Mesiaca. Videozábery Zeme vystupujúcej spoza mesačného horizontu obrátili naruby vnímanie našej planéty – paradoxne až z odstupu. Z vtáčej perspektívy z vesmíru si ľudstvo dokáže uvedomiť krehkosť a jednotu planetárneho systému, ktorého je súčasťou. Návštevníci výstavy majú šancu tento pohľad zažiť, dívajú sa však na Zem naposledy – z vesmírnej lode, ktorá opúšťa Zem po klimatickej kataklizme a smeruje k novej, pravdepodobne obývateľnej planéte.
Ohrozené druhy Moniky Pascoe Mikyškovej sú rozsiahlejším projektom, s ktorým sa diváci majú šancu stretnúť aj na stránkach Denníka N. V spolupráci s odborníkmi vizuálne aj textovo spracováva vybrané druhy zo zvieracej ríše, ktoré sú dnes už na hranici vyhynutia. Klimatická zmena má výrazný negatívny dopad na svetovú faunu – na zmeny teplotných pásiem, sucho, požiare – a ďalšie dopady, na ktoré sa mnohé živočíšne druhy nevedia adaptovať. Zároveň sme však popri klimatickej kríze svedkami aj krízy biodiverzity, rovnako spôsobenej ľudskou činnosťou. Monokultúry, úbytok divočiny, ťažba dreva či nerastov a zhoršujúca sa kvalita ovzdušia sa odrazili na úbytku množstva živočíšnych a rastlinných druhov. Popri ich užitočnosti v prírodnom kolobehu si pri maľbách Moniky Pascoe Mikyškovej uvedomujeme aj ich vizuálnu krásu. Ak sa nám nepodarí zvrátiť naše smerovanie, krajina budúcnosti bude pravdepodobne omnoho jednotvárnejšia: bez zvukov, vôní a rozmanitosti.

V dvoch informatívnych vitrínach nájdu návštevníci muzeálne pôsobiace inštalácie mapujúce ťažobné aktivity človeka. Prvá z nich sa venuje ťažbe ropy z dechtových pieskov v kanadskej Alberte, druhá uhliu z austrálskych baní. Obe krajiny sú najväčšími exportérmi spomínaných takto vyťažených surovín. Teplo, elektrina, otáčky motora – všetky tieto formy energie majú svoj pôvod aj v materiáli vyťaženom z útrob zeme. Pri pohľade z výšky tieto obrie ťažobné projekty často pôsobia ako prírodné štruktúry zasiahnuté invazívnym hmyzom – človekom. Ako smreková kôra zasiahnutá lykožrútom, šíriacim sa pre klimatickú zmenu do stále vyšších oblastí. Pri lesoch ešte ostaneme: drevná hmota zo zaniknutých lesných porastov sa počas tisícročí transformovala na uhlie a jeho významné zásoby spôsobili ekonomický rozmach Austrálie. Vo vitríne návštevníci môžu objaviť aj niekoľko takých kúskov, ktoré na Slovensko skutočne doputovali až z lokality na juhovýchode Austrálie.

Pri uvažovaní o téme výstavy, teda o klimatickej budúcnosti sme sa v autorskom tíme zamýšľali aj nad tým, ako sa zmena každodenného života spôsobená klimatickou krízou pretaví do bežných predmetov. Ako sa zmenia architektúra a dizajn, ako sa budeme obliekať, aké technológie budeme používať, ak denná teplota vystúpi aj na 50 stupňov Celzia, ak sa hurikány, povodne a požiare stanú bežnou súčasťou našich životov? Lesklý hliníkový oblek určený do vysokých teplôt je jedným z takýchto „každodenných“ predmetov. Špeciálne aluminizované ochranné odevy sa dnes používajú v železiarstve. Vystavený oblek však má strih bežného civilného oblečenia.

Výstavu uzatvára video Jany Bučka, Doroty Vlnovej a Michala Fuliera. Vzniklo špeciálne pre túto výstavu a balansuje na hranici dokumentu a fikcie. Filmári oslovili niekoľkých aktivistov a odborníkov, venujúcich sa téme klimatickej krízy. Medzi inými na Slovensku známeho klimatológa Jozefa Pecha, aktivistky Luciu Szabovú, Michaelu Pixovú a Karolínu Gelatičovú, či novinára a aktivistu Radka Kubalu. V dvoch víziách, dystopickej a utopickej, k nám prehovárajú z budúcnosti a opisujú stav vecí po roku 2050. V dystopickej vízii, keď ľudstvo nezvládlo situáciu zvrátiť, sa strádanie a nedostatok odzrkadľuje aj na kvalite videoprenosu – video-glitche a strata obrazu sú pravdepodobne spôsobené výpadkami energie v čase, keď ani pitná voda nemusí byť samozrejmosťou. Pozitívna verzia budúcnosti je zas podporená zábermi z demonštrácií viacerých klimatických iniciatív pred slovenskými ministerstvami počas celosvetovej akcie Climate Care Uprising. A táto zanietenosť a obetavá aktivita (nielen) mladých ľudí ešte stále dáva nádej, že budúcnosť po roku 2050 nie je stratená – ak sa pretaví do činov politikov a uvedomenia verejnosti, ešte stále môžeme smerovať po krivke globálnej teploty k jej stabilizácii na konci tohto storočia.

Oto Hudec, kurátor výstavy

zobraziť menej